Jedálňou otriasol búrlivý smiech. Tomášovi sa opäť podaril jeden z jeho žartíkov. Starému Michalovi priviazal nebadane okolo nôh lano a keď Michal vstal a chcel urobiť krok, rozpleštil sa na zemi.

Tomáš bol poriadny kvietok. Nikto si nebol istý, kedy naňho Tomáš niečo narafičí. Veľmi rád povoľoval jazdcom sedlá. Predstavte si, že sa chcete elegantne vyšvihnúť do sedla – a bác! Už sa váľate so sedlom dolu hlavou vedľa koňa. Veľmi účinná je tiež malá guľôčka z kaktusu, ktorú dáte v noci kamarátom do čižiem. Prvý, ktorý sa začne ráno obúvať, pichne sa do prstov a začne nadávať. Druhí sa mu, samozrejme, smejú. Ten, ktorý sa mu smial najviac, strčí nohu do čižmy a tiež nadáva! Až tretí alebo štvrtý sa radšej najprv do čižiem pozrie. Raz napichol predákovi na ostrohy volské oči. Keď začal tancovať, všetci sa mu smiali. Predák sa mu pomstil tak, že keď večer odchádzali, dal mu na sedlo pripináčik. Tomáš vtedy poriadne zajačal a na druhý deň obedoval pokľačiačky.

Je príjemný večer. Chlapi sedia okolo ohňa a hrajú na gitarách. Všade pohoda, keď náhle počujú: „Pomóc! Pomóóc!“

Všetko stíchne. „To je Tomáš! Volá o pomoc! Rýchlo!“ Rozbehnú sa k nocľahárni. Na lavičke sedí Tomáš a kvapky potu mu stekajú po čele.

„Čo sa stalo?“

Tomáš mlčky ukáže rukou do kúta. V malej kaluži krvi tu leží – štrkáč!

„Dostal ma, potvora!“ hovorí a ukazuje na ľavé lýtko, kde sú blízko vedľa seba dve červené bodky. „Chcel som si tu ľahnúť…“ Tomášova hlava klesá na prsia.

„Chlapci, dajte niečo silné!“ rozkazuje predák. Niekoľko rúk podáva svoju fľašu. Tomáš pije veľkými dúškami. Vypil už tretiu fľašu. Minúty letia. Kamaráti ho odnášajú na posteľ.

Po chvíli sa predák chytí za hlavu. „Ten darebák! Našiel štrkáča, ktorého som ráno zabil kusom dreva a polial sa vodou, aby vyzeral smrteľne spotený!“

„Ale prečo?“ pýtajú sa ostatní.

„Prečo? Lebo sa chcel zadarmo napiť a sám nič nemal!“

Tomáš spokojne chrápe a ostatní chlapi sa vrátili k ohňu. „To je ale lotor!“ ozývajú sa nadávky.

Od tejto príhody uplynulo desať dní. Každý si dával na Tomáša pozor, aby ho náhodou nenachytal.

Dnes bol obzvlášť ťažký deň. Chlapci odpočívajú natiahnutí v tráve a od únavy ani nerozprávajú.

„Kde je vlastne Tomáš? Vytratil sa hneď po večeri. Nechystá niekde nejaké darebáctvo?“ ozve sa ktosi. Potom je opäť ticho.

Zrazu sa tichom rozľahne zúfalé volanie. Je akési nejasné. Niekde od ohrady počuť Tomášov hlas. Nerozumieť, čo hovorí. Zreteľné je len volanie: „Pomôžte!“ Chlapi sa pochechtávajú.

„No určite! Už bežíme! Asi je zase smädný!“

Ticho; až nepríjemné ticho. Najmladší z nich, ktorý tu pracuje len krátko, vstáva. „Azda by sme sa mali predsa len pozrieť… Čo ak naozaj…“

„Nepoznáš Tomáša! Ktovie, čo má zase za lubom! Ak mu chceš naletieť, tak choď!“ Mladík sprevádzaný úškľabkami odchádza za hlasom. Na konci ohrady naozaj leží človek. Rozbehne sa – a poznáva ho! Je to Tomáš! Smrteľne bledý…

„Čo sa stalo, Tomáš?“ Kľakne si k nemu. Tomáš leží skrčený na boku, obidvoma rukami si drží brucho. Vysilený otáča hlavu k mladíkovi a šepká: „Vďaka Bohu, že si prišiel. Nemôžem sa pohnúť. Starý ma sem poslal opraviť ostnatý drôt na ohrade. Potkol som sa a spadol – rovno na nožnice…“ Tomáš zdvihne zakrvavené ruky, pod ktorými je škaredá rana!

Tomáša odviezli do nemocnice. Ležal tam šesť týždňov, ale vyliečil sa! Vyliečil sa nielen z rany na bruchu, ale aj zo svojich žartíkov! Kamarátov potom uisťoval, že do smrti nezabudne, ako bezmocne ležal pod ohradou a uvedomoval si, že volá márne, pretože všetci si zrejme myslia, že je to len ďalší žart!


Zdieľať: