„Už idú! Už idú!“ kričal Vyn. „Počul som veľkú loď!“ Štyri smejúce sa deti utekali do lodenice, aby privítali študentov misijnej školy, ktorí ich mali učiť. Šesť unavených mladých misionárov sa usmialo a zamávalo im.

Vystúpili sme z lode, vlečúc so sebou ťažké batohy a kufre. Bola som jednou z nich. Volám sa Christy a so svojimi kamarátmi – s Reedom, Brianom, Gilbertom, Melissou a Erinom som prišla do Kimbie v juhoamerickej Guyane. Prišli sme sem deťom rozprávať príbehy z Biblie.

„Poďte,“ povedalo drobné dievčatko s veľkými hnedými očami. „Ukážeme vám, kde sa môžete zložiť.“

Okrem mnohých iných vecí som rozmýšľala o tom, odkiaľ budeme brať vodu na pitie. Z rieky sa totiž piť nedala.

Oveľa viac otázok mi preletelo hlavou, keď som na drevenej lavičke v našej kuchyni uvidela odpornú chlpatú tarantulu. Radšej som sa rýchlo otočila, pretože mi v tom momente naskočila husia koža.

„Neublíži ti,“ povedal jeden z chlapcov, schmatol pavúka a vyhodil ho von.

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa ho.

„Rašed,“ povedal a usmial sa.

„Nuž, Rašed, odkiaľ beriete vodu na pitie?“

Chlapec si prešiel prstami po kučeravých vlasoch a povedal: „Niekedy nám vodu privezie veľká loď. Ale tá teraz asi nepríde.“

„Môžeme piť dažďovú vodu?“ spýtala som sa.

„Môžete, ak naprší. Ale teraz skoro pršať nebude, pretože nie je obdobie dažďov.“

Našťastie v škole bolo vody dosť. Vydržala nám niekoľko dní, ale čoskoro sa zásoby minuli. Nedočkavo sme čakali na veľkú loď, ktorá sem dovezie ďalšie zásoby. O tri dni naozaj stála v prístave. Doviezla zásoby potravín a vodu – ale len na štyri dni.

Keď sme raz ráno skončili štúdium biblických príbehov, prišla za mnou Ráchel.

„Slečna Christy, viem, odkiaľ vziať vodu na pitie,“ povedala.

„Odkiaľ?“

„Keď pôjdeme proti prúdu rieky asi päť kilometrov, nájdeme tam malý pramienok s dobrou, chladnou vodou.“

„Výborne, Ráchel, ale v čom si vodu prinesieme?“

Ráchel sa zamyslela a potom povedala: „Vezmeme si nejaké hrnce a fľaše.“

„Dobre. Pôjdeme tam zajtra skoro ráno.“

Ráno sa tri kanoe vydali na plavbu. Na každom bolo jedno dieťa a jeden misionár. Vzali sme toľko nádob, koľko sme mohli. Plaviť sa päť kilometrov proti prúdu nebolo jednoduché, zvlášť keď na nás svietilo horúce tropické slnko.

„Myslím, že sme už na mieste,“ povedala Ráchel, keď uvidela malú zátoku na rieke. Kanoe sme uviazali a vykročili úzkym chodníkom za ňou. Prišli sme k veľkému stromu, pod ktorým vyvieral malý prameň. Dosýta sme sa napili, naplnili všetky nádoby, ktoré sme mali so sebou, a vydali sa na cestu späť.

Na druhé ráno ma zobudil akýsi rámus zvonku. Vyskočila som z postele a pozrela sa, čo sa robí. Štyria z mojich žiakov kotúľali veľký, asi 170-litrový sud po hrboľatej prašnej ceste. Skôr než som sa ich stačila opýtať, čo robia, prišli ďalší štyria a začali kotúľať ďalší sud. Nevedela som, čo sa robí. Rýchlo som sa obliekla a utekala som von.

„Chlapci, čo to robíte?“

„Slečna Christy,“ povedal Raynaurd, „chceme ich dať pod odkvap zo školskej strechy, aby sme, keď bude pršať, zachytili vodu.“

„Bude pršať?“

„Nuž,“ začal mi vysvetľovať Vyn, „v biblických príbehoch ste nám čítali, že Boh robí veľa zázrakov. Tak sme si mysleli, že by mohol aj pre nás urobiť zázrak a poslať nám dážď.“

Niečo akoby mi v tej chvíli stiahlo hrdlo. Tieto deti prejavili svoju vieru skutkami. So slzami v očiach som každého z nich objala.

Práve šiel okolo pán Gavin, dobrý človek a člen miestneho zboru a všimol si sudy. „Viete, slečna Christy,“ povedal a trochu sa pousmial, „keď je obdobie sucha, takmer nikdy neprší. Ale nemôžem vám vziať nádej.“

„Viem, že je veľmi nepravdepodobné, aby teraz pršalo. Ale keby predsa, chceme byť pripravení.“

Asi o polnoci ma zobudilo hlasné klopanie na dvere. „Kto je?“ spýtala som sa.

„To som ja, Vyn. Prší, slečna Christy!“

Až vtedy som začula, ako jemné dažďové kvapky padajú na strechu. „Vstávajte!“ skríkla som na svojich priateľov. „Prší!“ Päť rozospatých ľudí sa vygúľalo zo svojich postelí. Utekali sme von. Do úst sme chytali chladný, osviežujúci dážď. Potom sme opäť zaliezli do postelí, aby sme sa do rána ešte vyspali.

Lialo aj celý nasledujúci deň. Do večera boli sudy plné vody. Deti sa tešili, že Boh nám poslal dážď.

Keď boli sudy opäť takmer prázdne a na oblohe nebolo skoro nijakého mráčika, zase sa rozpršalo. Deti boli presvedčené, že sa opäť stal zázrak. Rodičia a my učitelia sme trochu pochybovali.

Jedného dňa po škole prišla za mnou Ráchel. „Slečna Christy,“ povedala, „sudy sú zase takmer prázdne. Myslíte si, že Boh nám opäť pošle dážď?“

„Boh pracuje zvláštnym spôsobom,“ povedala som. „Verme, že dážď opäť príde.“

Deň sa pomaly končil. Deti pozorovali oblohu, ale nikde nebolo ani mráčika. Loď mala doviezť zásoby až o týždeň.

Pán Gavin prišiel do školy opraviť dvere. Prihovoril sa mi: „Slečna Christy, dážď prišiel v čase, keď to nikto nečakal. V období sucha každého prekvapil.“

„Máte pravdu. Ale ktovie, možno onedlho bude pršať znovu.“

„Možno, ale nemyslím si to.“

Rašed bol môj informátor. Kontroloval stav vody v sudoch.

„Slečna Christy,“ kričal jedného dňa, len čo prišiel ráno do školy, „v sudoch už takmer niet vody.“

„Ďakujem, Rašed. Azda príde loď a dovezie nám aspoň trochu vody.“

„Áno, ale mnohokrát sa stáva, že loď vodu nedovezie vôbec.“

„Nuž, počkáme a uvidíme.“ Rašed zostal stáť pri mojom stole. Pozrela som do jeho tmavých očí. „Chceš mi ešte niečo povedať?“

„Nuž, azda by sme sa mohli spolu modliť, aby nám Boh opäť poslal dážď.“

„Pravdaže. Pred začiatkom vyučovania sa za to pomodlíme.“ Rašed sa usmial od ucha k uchu a vybehol von za deťmi.

V to ráno sme sa modlili, aby nám Boh poslal dážď. Prešli dva dni a obloha bola stále modrá. Ale skoro ráno na tretí deň nás zobudil dážď, ktorý veselo bubnoval na strechu. Boh opäť vypočul naše modlitby.

Chladný dážď napĺňal prázdne sudy, keď prekvapený pán Gavin kráčal okolo s dáždnikom. „Zázrak,“ hundral si, „to musí byť zázrak!“ Súhlasili sme s ním. A zázrak pokračoval ďalej. Pršalo vždy, keď boli sudy takmer prázdne. Podľa toho sme mohli takmer predpovedať počasie.

Z Guyany sme sa vrátili domov v roku 2002. Ťažko sa nám lúčilo s deťmi a ich rodičmi – našimi priateľmi. Ale na to, čo sme tam prežili, nikdy nezabudneme – najmä na Boží zázračný dážď.


Zdieľať: