Neverím na náhodu. Neverím ani na šťastie. Verím v milosť.

Ed Theisen, štyridsaťšesťročný muž ležal na asfalte diaľnice pri meste Houston v Texase. Išiel autom a náhle niekto do neho zozadu narazil. Vystúpil z auta, aby si vypýtal od druhého vodiča kontakt na poisťovňu. Zrazu mu prišlo zle. Chytil sa bezpečnostnej bariéry a zviezol sa na zem. Úplne zmizol z dohľadu.

Šofér odťahovej služby si ho nevšimol. Nevideli ho ani policajti, ktorí na mieste spisovali správu o nehode. Usúdili, že asi z miesta nehody utiekol. Ed Theisen však stále ležal na tom istom mieste. Keďže mal zlomenú chrbticu a poškodenú miechu, nemohol sa ani pohnúť. Len ležal a díval sa pred seba.

Celú noc strávil na asfalte. Ležal tam tridsaťšesť hodín. Celý čas si ho nikto nevšimol.

Potom ho „náhodou“ zazrel človek, ktorý šiel okolo v dodávke, a zavolal políciu. Jeden z policajtov do neho štuchol pendrekom v domnienke, že je mŕtvy. On však žil.

V čase nehody Edova manželka Debora spolu s priateľmi vylepovala po okolí letáčiky. Keď sa dozvedela, čo sa stalo, zavolala do nemocnice a tam jej povedali: „Je tu, je živý a hovorí, že vás miluje.“

Bola to milosť, žiadna náhoda či šťastie.


Zdieľať: