Ako všetky mamy, aj ja som si pri šiestich deťoch zvykla na všetky škrabance a hrče, ktoré patria k detstvu. Naučila som sa múdrej zdržanlivosti neponáhľať sa chlácholiť dieťa, ak nejde o nič vážne. Ak dospelí nereagovali prehnane, deti sa takmer z každého pádu spamätali veľmi rýchlo. Napriek tomu som cítila smútok pri každom ich poranení. Po dlhých mesiacoch nosenia jemných plienok a láskavých objatí sa dieťa začína stavať na vlastné nohy. Zrazu sa ocitne uprostred tvrdej reality doráňaných nôh, udretých hláv a rozbitých kolien. Vyzerá to tak, ako keby sme im dovolili vojsť do sveta dospelých, pred ktorým sme ich od narodenia chránili. Ich nové skúsenosti ako keby im vraveli: Vitajte vo svete. Život bolí.


Zdieľať: