Kým sa začala honba za zlatom, malo San Francisco asi päťsto obyvateľov. Rozkladalo sa na úbočí strmého pahorku. Jeho bezpečnosť bola veľmi pochybná. Do zátoky zďaleka prichádzali lovci veľrýb a zálesáci.

Za prvých šesť mesiacov roku 1849 prišlo do San Francisca asi 1500 dobrodruhov, v ďalšom polroku 25 000 osôb. Ako ubytovne slúžili kôlne, z lodných plachiet sa vyrábali stany a debny na tovar sa používali na prespanie. Spalo sa všade – na podlahe, stoličkách, v konských žľaboch. V zime museli za miesto na stole zaplatiť 10 dolárov na šesť hodín, za hojdacie kreslo 8 dolárov. Všadeprítomné krysy napádali spáčov, ktorí boli takí vyčerpaní, že sa im nedokázali brániť.

O uliciach San Francisca sa hovorilo, že sú dláždené zlatom. Boli to však obyčajné prašné cesty, ktoré boli v lete priam neznesiteľné kvôli prachu a zápachu, pretože za dverami domov stáli haldy odpadkov. V zime sa zasa premenili na rieky bahna, cez ktoré sa dalo prejsť len pomocou dosiek, no dalo sa v nich aj utopiť.

Mesto prekypovalo nadbytkom nepotrebného tovaru, no trpelo krutým nedostatkom základných životných potrieb. Chýbali najmä potraviny. V zime roku 1849 stálo vajce 1 dolár, jeden zemiak 60 centov a zelenina bola taká vzácna, že ju vystavovali len vo vitrínach. No zásoby tabaku mali najmenej na 50 rokov!

Zlatokopi, ktorí sa vrátili zo Sierra Nevady obťažkaní zlatými valúnmi, sa počas jediného večera zruinovali a stali sa ožobračenými tulákmi. Obrovský majetok sa dal zarobiť a stratiť za jeden jediný deň. V meste vládol chaos a naplno kvitla kriminalita. Sam Brannan prorokoval: Buď si San Francisco dokáže zaviesť trochu poriadku, alebo zahynie ako moderná Sodoma!

Ako je možné, že zlato, ktoré malo priniesť také veľké bohatstvo, priviedlo toľkých ľudí do nepredstaviteľnej biedy a spôsobilo toľko utrpenia?

Zdieľať tento príbeh: