Stará rozprávka hovorí o mladom vedychtivom kráľovi, ktorý si k sebe zavolal všetkých učencov svojej ríše a poveril ich zvláštnou úlohou. Mali pre kráľa spísať všetky múdrosti sveta. Po štyridsaťročnom úsilí predložili kráľovi výsledok: tisíczväzkové dielo. Kráľ, ktorý medzitým zostarol a mal šesťdesiat rokov, povedal: „Tisíc kníh už neprečítam. Skráťte to a obmedzte sa na to podstatné!“ Učenci pracovali ďalších desať rokov a dejiny ľudstva zhrnuli do sto zväzkov. Na to kráľ povedal: „Aj to je veľa. Veď mám už sedemdesiat rokov! Napíšte iba to podstatné.“ Učencom nezostávalo nič iné, než sa znova pustiť do usilovnej práce. Zhrňovali, zovšeobecňovali, obmedzovali sa iba na to najdôležitejšie, až napokon dali dohromady jednu knihu. Ale v tom čase bol už kráľ na smrteľnej posteli. Z práce svojich vedcov sa chcel dozvedieť aspoň to najzávažnejšie. Predstúpil teda vedúci skupiny mudrcov a to najpodstatnejšie z celej histórie ľudstva zhrnul do jednej vety: „Žili, trpeli a umierali. Čo však platí a zostáva, je láska.“


Zdieľať: