Joni Eareckson Tada, kresťanská autorka a umelkyňa v jednej zo svojich kníh napísala:

Moja sestra a moje priateľky nie sú ochrnuté ako ja, ale vedia svoje o bremenách všedného života. Často ma sprevádzajú na mojich cestách. Len ten, kto ošetroval ochrnutého, si vie predstaviť, aká a koľko je to práce. Ak sa máme včas dostať na dohodnuté stretnutie, musia vstávať o piatej ráno. Kým ma dajú do poriadku, trvá to asi hodinu a pol – zdvihnúť ma z postele, cvičiť so mnou, umyť ma a obliecť, učesať, nakŕmiť, umyť zuby atď.

Ale to nie je všetko. Keď niekam ideme, musia ma zdvihnúť z vozíčka a posadiť do auta. Jedna ma chytí pod pazuchy a druhá mi zdvihne nohy. Potom ma s námahou umiestnia do auta, správne usadia a pripútajú, zatiaľ čo tá tretia zloží vozíček a dá do kufra. Nemusím pripomínať, koľko vážim, ale odvtedy, čo sa nemôžem sama pohybovať, som poriadne bremeno. Keď prídeme do cieľa, prebieha všetko odznova – ale v opačnom poradí. Raz sa stalo, že ma museli za jediný deň pätnásťkrát naložiť a vyložiť z auta. Ľudia si všímajú viac mňa, ony zostávajú v úzadí. Napriek tomu nesú toto bremeno bez reptania a s láskou, takže ľudia musia za to oslavovať Boha.


Zdieľať: