autor fotografie: Jaroslav Bielik |
Každý domov je univerzita a rodičia sú učitelia.
Kolegyňa
Keď mala Sophia Robertsová štyri roky, dostala na narodeniny hru s názvom „Operácie“. Hra ju veľmi zaujala. Keď mala jedenásť, otec ju vzal prvýkrát na operačnú sálu. Ukazoval jej, ako zo srdca vychádzajú hadičky, v ktorých cirkuluje krv v tele, aj keď srdce už nebilo. „Keď som videla, že srdce bije, prestáva a potom znova bije, bol to pre mňa neskutočný zážitok,“ povedala. Pamätá si, ako raz ktosi prišiel za jej otcom a povedal: „Pán doktor, vy si ma asi nepamätáte, ale operovali ste moju mamu a pridali ste jej ďalších desať rokov života.“
Sophia odišla do Washingtonu, kde študovala medicínu. Jej otec Harold pracoval na juhu Floridy. Po čase sa stalo, že ho zavolali do Washingtonu k nejakému vážnemu prípadu. Po príchode do nemocnice zistil, že jeho dcéra je tam veľmi populárna. Ako pomocná sila na operačnej sále mu bola pridelená – práve jeho dcéra. Už to nebolo jeho malé dievčatko, ale partnerka a kolegyňa v práci. „Bol to veľmi komplikovaný prípad, ale môžem povedať, že odviedla skutočne dobrú prácu,“ povedal hrdý otec.