Konaj dobro a hádž ho do vody.
Darčeková spoločnosť
„Chcel by som byť pirátom!“ povedal Viliam. „Všetko je tu také nudné a ja chcem prežiť nejaké dobrodružstvo.“
„Dobre,“ povedala Katka, „niečo vymyslíme.“
Boli prázdniny. Deti mali desať dní voľno a hry, ktoré sa doteraz hrali, ich už nebavili. Chceli niečo nové.
„Naozajstnými pirátmi byť nemôžeme, pretože onedlho by sme sa dostali do väzenia,“ povedala Katka.
„To je jasné,“ odpovedal Viliam, „ale skúsme si to aspoň predstaviť.“
„Tak dobre.“
Chvíľu o tom premýšľali a potom bolo ticho. Zrazu Viliam vyskočil.
„Mám to!“ zvolal. „Poďme sa hrať na ´darčekovú spoločnosť´. Ja budem riaditeľ a ty sekretárka.“
„Dobre, Vilo,“ povedala Katka, ochotná urobiť všetko, čo jej starší brat navrhol, „ale čo budeme robiť?“
„Čo budeme robiť? Chystať ľuďom prekvapenia.“
„Aké?“
„No, pravdaže dobré. Zistíme si, čo kto potrebuje urobiť a urobíme to. Myslím, že to bude dobrá zábava i dobrodružstvo.“
„Dobre,“ povedala Katka.
„Napíšem zoznam vecí, ktoré by sme mohli urobiť a potom sa rozhodneme, čím začneme.“
Viliam našiel ceruzku a papier a napísal zoznam.
„Pozri,“ povedal vážne, „bude to naše tajomstvo, ktoré nikomu neprezradíme. Dobre?“
„Pravdaže nie, čo si o mne myslíš!“
Keď sa mama popoludní vrátila z mesta, položila tašku s nákupom na stôl. Unavená klesla na stoličku a čo nevidí? Kuchyňa ako vymenená! Po obede sa musela ponáhľať do mesta, kuchyňa preto zostala neuprataná a riad neumytý. Špinavý riad zmizol, v kuchyni všetko na svojom mieste, stôl pripravený na večeru a dokonca i okno umyté!
Všade ticho, nikde nikoho. Kto to len mohol urobiť?
Viliam s Katkou prišli zo záhrady. Mama sa ich spýtala, či poobede nevolala teta. Vilo povedal, že asi nie.
„To je krása!“ povedala mama, „na dnes som už nemala naplánovanú žiadnu prácu. Mám voľný večer! Len som zvedavá, kto to všetko urobil.“
Otvorila list, ktorý našla pri vchodových dverách a čítala:
„Darčeková spoločnosť vám pripravila prekvapenie…“
„Vôbec tomu nerozumiem,“ povedala mama.
„Ani ja,“ poznamenal Viliam.
„Poďme už večerať,“ navrhla Katka.
Na ďalší deň, a to hneď ráno, sa deti vybrali k domu pani Sedlákovej. Zdalo sa, že sa o ňu nikto nestará. Bola to stará chorá pani, ktorá stále ležala v posteli.
Chlapec, ktorý držal niečo v pravej ruke, zaklopal jemne na dvere. Ticho. Nakukol preto dnu cez okno. Pani Sedláková tvrdo spala. Potichu otvorili dvere a vošli. Po špičkách prešli cez izbu, položili balíček na stôl, ktorý bol vedľa postele, a odišli. V napätom tichu sa dievčatko pri dverách potklo a spadlo.
„Katka, dávaj pozor,“ napomenul ju chlapec.
Rámus zobudil starú pani. „Kto je tam?“ zakričala.
No dvere už boli zatvorené a dve vyľakané deti utekali preč, čo im nohy stačili.
Pani Sedláková vzala balíček a rozbalila ho. Boli tam tri vajíčka.
„Aké prekvapenie!“ povedala si. „Ale kto mi ich mohol poslať?“ Pozrela na obal a tam bolo napísané: Z lásky od Darčekovej spoločnosti.
Ferko, Viliamov spolužiak, bol chorý. Musel ležať doma, pretože sa cítil veľmi zle. Oknom sa mohol dívať do záhrady, okolo ktorej mali postavený vysoký tehlový múr.
Jedno popoludnie stál pri okne a pozeral sa do záhrady. Zrazu začul akýsi šramot. Vidí, ako sa škatuľa, priviazaná špagátom, pomaly spúšťa dolu popri múre do ich záhrady.
„Mami, rýchlo!“ kričí Ferko. „Vidím niečo v záhrade!“
Mama, celá prekvapená, priniesla balík dnu a Ferko ho otvoril. Boli v ňom štyri menšie balíčky. Na prvom bolo napísané ´otvoriť v pondelok´, na druhom ´otvoriť v stredu´, na treťom ´otvoriť v piatok´ a na štvrtom ´otvoriť v nedeľu´.
Pretože bol pondelok, otvoril Ferko prvý balíček. Boli v ňom vodové farby, ktoré si chcel akurát kúpiť a papier so slovami: ´Všetko najlepšie od Darčekovej spoločnosti.´
„Kto je to?“ spýtal sa Ferko. Ale nikto to nevedel.
Na jednej akcii však bola Darčeková spoločnosť odhalená.
Viliam a Katka sa chystali druhýkrát navštíviť pani Sedlákovu. Tentoraz jej chceli dať kvety. Potichu, ako malé myšky, vošli dnu, dali na stôl kvety a rýchlo odišli. Tak si dávali pozor, aby ju zase nezobudili, že si ani nevšimli, že vo vedľajšej miestnosti ticho sedí muž. Bol to lekár.
Ešte sa ani nezavreli dvere za deťmi, lekár vstal, prišiel k stolu a čítal: ´Z lásky od Darčekovej spoločnosti´.
„Tak už viem, kto sa skrýva za darčekom, o ktorom mi rozprávala stará pani,“ povedal doktor. „I Ferkovi odhalím tajomstvo záhadného balíčka, o ktorom mi včera rozprával.“
O niekoľko dní neskôr dostali Viliam a Katka list, ktorý bol adresovaný Darčekovej spoločnosti. Bolo v ňom pozvanie k pánovi doktorovi na malé posedenie. Čakali ich tam dva darčeky.
Deti nemohli prísť na to, ako sa ujo doktor dozvedel ich tajomstvo. A on im to veru ani neprezradil. Bola to pre nich záhada. Viliam a Katka boli takí šťastní, ako len deti môžu byť. Vilo dokonca vyhlásil, že to bola lepšia hra ako na pirátov.