Vždy som bola bojazlivá. Keď som sa nasťahovala do internátu vysokej školy v Južnej Kórei, musela som si večer pustiť kresťanskú hudbu, aby som zaspala. Potom mi na verejných toaletách vlakovej stanice ktosi ukradol 10 000 juhokórejských wonov (približne 7,5 eura). Odvtedy som sa bála ísť aj na verejné WC.

Najväčší strach som však prežívala, keď som pôsobila ako študentská misionárka na vidieku na Filipínach. Pretože som bola mladá a cudzinka, začali sa o mňa zaujímať miestni mladí muži. Večer a v noci sa stretávali pri mojom dome, pískali na mňa a nazerali mi do okien. Začala som trpieť nespavosťou.

Nervozita ma sprevádzala aj počas pobytu v južnej Ázii, kde teraz žijem spolu s manželom a dvoma synmi. Môj manžel bol neraz svedkom toho, ako dôkladne skontrolujem okolie, keď si chcem vo vlaku alebo autobuse aspoň na chvíľku zdriemnuť.

„Daisy,“ oslovil ma jedného dňa, „zaujímalo by ma, ako sa mohol niekto taký bojazlivý ako ty zapísať do misijnej služby.“ Bola to pravda. Bola som zbabelá misionárka. Preferovala som pobyt na bezpečných miestach.

Potom sa však niečo zmenilo. Keď sme sa jedného dňa so synmi pri jedle rozprávali, povedala som chlapcom, že na svete bolo už veľa vojen. Sedemročný Saint, ktorý sa bojí rovnako ako jeho mama, sa ma opýtal: „Mami, na také miesta nemôžeme chodiť ako misionári, však?“

„Áno, na nebezpečné miesta nemôžeme ísť,“ odpovedala som. „To znamená, že tam ľudia nepoznajú Ježiša?“ opýtal sa Saint. „Áno, veľa ľudí zomiera bez toho, aby poznali Ježiša.“

Na to mi Saint presvedčivo povedal: „Mami, tak poďme na tie nebezpečné miesta. Poďme tam a buďme misionármi.“

Moje každodenné modlitby sa od tohto rozhovoru zmenili. Teraz sa modlím za to, aby mi Boh dal silnú vieru. Chcem, aby moja viera bola silnejšia ako strach.

Daisy Jung


Zdieľať: