Na Sinajskej púšti sme pozorovali karavány tiav, ktoré každý deň prechádzali okolo nás. Ráno musí každá ťava vziať na svoj chrbát náklad. To sa nedá postojačky. A tak jej pán prikáže, aby si kľakla. Potom na ňu položí náklad a vydajú sa na cestu.

Po niekoľkých hodinách, keď slnko páli najviac, sa niekedy stane, že náklad sa posunie a popruhy nedržia tak pevne. Náklad nie je dobre vyvážený a zviera sa trápi. A tak jej pán na obed opäť prikáže, aby si kľakla. Náklad opraví a dotiahne popruhy.

Opäť sa vydajú na cestu. Keď slnko zapadá, všetci sú unavení. A opäť zaznie príkaz, aby si ťava kľakla. Tentoraz z nej bremeno sníme a ťava si môže odpočinúť.

Boh nás nezbaví vždy našich bremien, ale pomáha nám ich niesť. Môžeme pokľaknúť a povedať mu všetko, čo nás ťaží.


Zdieľať: