„Bohuš!“ zavolala mama, „ponáhľaj sa, zlatko! Hádam len nechceš prísť hneď prvý deň do novej školy neskoro!“

Bohušovi sa naozaj nepáčilo, keď niekto prišiel do školy neskoro.

„Obleč si tieto nohavice a košeľu,“ podávala mu jednotlivé časti odevu.

„Och, mami, naozaj musím ísť do školy?“ hundral Bohuš.

„Mladý muž, som naozaj prekvapená, že po toľkých rokoch chodenia školy mi stále kladieš rovnakú otázku,“ odpovedala ostrým tónom mama.

Bohuš si natiahol cez hlavu košeľu a upravoval sa.

„Natiahnem ti ponožky,“ povedala mama a už ich vyťahovala zo zásuvky a naťahovala Bohušovi na jednu nohu.

Väčšine jedenásťročných chlapcov už nemusí naťahovať ponožky mama, ale Bohuš mal problém – bol veľmi tučný. Aj keď mal len 11 rokov, vážil viac ako 60 kg. Preto mu robilo problém zohnúť sa tak, aby si mohol dať ponožky alebo sa obuť.

Okrem toho, že mu nadváha bránila v rôznych pohybových aktivitách, bola aj príčinou mnohých napätých a nepríjemných situácií v škole a medzi deťmi.

Bohušova mama dúfala, že spolužiaci v novej cirkevnej škole sa budú k Bohušovi správať inak, ako to bolo v predchádzajúcej škole. Naraňajkovali sa a spolu sa vydali na cestu do školy. Keď mama zaparkovala auto, Bohuš si všimol, že nová škola je oveľa menšia, ako bola tá, do ktorej chodil predtým. Mama ho vyložila a pokračovala v ceste do práce.

Niekoľko chlapcov sa hralo na školskom dvore s loptou.

„Ahoj, volám sa Lukáš,“ prihovoril sa mu jeden vyšší chlapec, „nezahráš sa s nami?“

„Ja sa volám Bohuš. Nie som si istý, či to dokážem,“ povedal a preložil si ruky na prsiach.

Lukáš mu vysvetlil pravidlá hry, ktorú chlapci hrali. Poprosil ho, aby chvíľu hru sledoval a potom sa pripojil. Kým ich Bohuš pozoroval, spomenul si, že na starej škole sa s ním chlapci nikdy nechceli hrať. Keď sa delili na skupiny, zostal vždy posledný, koho si vybrali. Budú sa títo chlapci ku mne správať inak? rozmýšľal.

Bohuš vybíjanú ešte nikdy nehral. Keď ho niekto prvýkrát trafil silnou loptou, podľa pravidiel mal vypadnúť z hry.

„Bohuš je tu nový,“ povedal Lukáš, „ hrá to prvýkrát. Dáme mu ešte jednu šancu.“

To sa mi ešte nikdy nestalo, pomyslel si. Ale nehádal sa. Všimol si, že keď chlapci mierili jeden na druhého, hádzali silné lopty; ale keď mierili na neho, loptu hodili miernejšie. Ale ani tak sa mu ju nepodarilo chytiť. Opäť vypadol.

„Zostaň, Bohuš,“ povedal Lukáš.

„Nie,“ počul sám seba povedať Bohuš. „Vypadol som. A okrem toho, potrebujem si odpočinúť,“ a poutieral si pot z čela. Bohuš sledoval chlapcov pri hre. Potom počul zvonenie. Pán učiteľ zavolal chlapcov na hodinu.

Keď už boli všetci v triede, Lukáš zdvihol ruku a spýtal sa: „Pán učiteľ, môže Bohuš sedieť v prázdnej lavici za mnou?“

„Ďakujem za dobrý nápad, Lukáš,“ odpovedal učiteľ. „Bohuš, páčilo by sa ti sedieť za Lukášom?“

„Áno, pán učiteľ.“ Na iné slová sa Bohuš ani nezmohol. Nebol zvyknutý, že sa k nemu deti správajú tak pekne.

„Vieš, kde si môžeš zavesiť kabát?“ spýtala sa ho Lukášova sestra.

„Nie, dnes som tu prvýkrát.“

„Poď, ukážem ti.“ Spolu prešli cez priestrannú chodbu k miestu, kde mala ich trieda svoju šatňu.

Keď sa vrátili do triedy, pán učiteľ práve viedol rannú bohoslužbu. Bohuš niečo také nikdy nezažil. Bola to preňho nová skúsenosť. Nepoznal piesne, ktoré spievali, ale ako sa zdalo, nikto si to nevšimol.

Kým pán učiteľ rozprával príbeh, Bohuš sa rozhliadol po triede. Bolo ich tam spolu 16. Ani si nestačil všimnúť, ako si všetci sklonili hlavy a modlili sa. Rýchlo si sklonil hlavu aj on. Pán učiteľ sa modlil za mnoho vecí. Najviac ho však zarazili slová: „Drahý Bože, ďakujem ti, že si poslal Bohuša sem, do našej školy.“

Bol to nádherný deň, ktorý dnes prežil v škole. Nemohol sa dočkať, keď príde domov a všetko rozpovie mame.

Na druhý deň ráno vstal bez toho, aby ho mama musela budiť. Obliekol si nohavice a košeľu, ponožky a topánky si priniesol do kuchyne. „Keď mi to natiahneš na nohy, môžem ísť hneď do školy?“ spýtal sa mamy. „Nechcem prísť neskoro.“

Mama sa usmiala. „Ale, Bohuš, veď je ešte len šesť hodín! Škola sa začína až o dve hodiny!“

Keď mame podával pár ponožiek, len sa na ňu usmial a pomyslel si: V škole môže byť naozaj zábava. Všetko je úplne iné, keď sú ľudia k tebe priateľskí.

Nemáte aj vy v triede nového spolužiaka?


Zdieľať: