Od malička sme chodievali na prázdniny k babke na dedinu. Väčšinu času som strávila s kamarátkou Klárou. Na našej ulici bola skupina chlapcov, ktorých sme si ani veľmi nevšímali.

Raz sa však stalo, že som si medzi nimi všimla vysokého čierno-okého chlapca. Keď som sa naňho na chvíľu zahľadela, zrazu na mňa Klára skríkla: Pozor! Bolo však už neskoro, pretože balón, naplnený vodou, praskol priamo predo mnou. Po tvári a vlasoch mi stekala voda a ja som bola rozhodnutá nenechať to len tak. Začala sa balónová vojna a my sme sa nechceli v boji proti chlapcom vzdať, aj keď sme už boli do nitky premočené.

„Nenávidím toho vysokého chlapca s čiernymi vlasmi,“ povedala som raz Kláre.

O rok cez prázdniny vojna pokračovala. Väčšinu bitiek vyhrali chlapci, no aj my sme boli niekedy úspešné. Keď sme už boli starší, chlapci sa k nám začali správať akosi inak. Aj my sme si ich začali všímať viac. Dokonca som sa dozvedela, že ten vysoký chlapec s čiernymi vlasmi a očami sa volá Štefan.

Jedného rána sa mi stalo, že len čo som vstala a vyšla na dvor, Štefan na mňa čakal pred bránkou.

„Ahoj,“ zakričal, „pozývam ťa k nám!“

Bola som veľmi zvedavá, čo to má znamenať, a preto som šla. Mala som vtedy 14 rokov. Keď sme prišli k jeho babke, na stole v záhrade ma čakali pripravené raňajky.

„Oslavuješ niečo?“ spýtala som sa.

„Nie,“ odpovedal. „Chcem ti len takýmto spôsobom dať najavo, že si vážim naše priateľstvo.“

A tak sme si spolu dali kukuričné lupienky a želatínové cukríky.

Rok čo rok sme sa vždy cez prázdniny spolu s ostatnými stretávali. Vytvorili sme skupinu ôsmich chlapcov a dievčat a naše vzájomné priateľstvá sa prehlbovali. Zvlášť ja, Klára a Štefan sme boli akási nerozlučná trojica. Myslela som si, že to tak zostane navždy, ale mýlila som.

O rok neskôr som sa dozvedela, že Štefan sa necíti akosi dobre. Mal ísť na niekoľko dní do nemocnice na rôzne vyšetrenia.

„Štefan má rakovinu!“ táto správa ma zasiahla ako bomba. Celá som sa začala triasť. Ľahla som si na zem a plakala. „To sa predsa Štefanovi nemohlo stať! Určite to nie je pravda!“ myslela som si.

Onedlho mu lekári museli amputovať nohu. Štúdium na vysokej škole sa mu však podarilo úspešne ukončiť.

Keď sme sa cez prázdniny opäť stretli a ja som ho videla, ako mi s barlami ide oproti, mala som čo robiť, aby som udržala slzy. Chvíľu som to dokázala, ale potom som ho objala okolo krku a rozplakala sa.

Chcela som zabudnúť na tvrdú realitu. Začala som piť. Aj keď mi to Štefan nikdy slovami nevytýkal, jeho sklamaný pohľad sa mi zarezával hlboko do duše. Vedela som, že to, čo robím, nie je správne, ale inú cestu úniku pred strachom a bolesťou som nepoznala.

Keď sme raz sedeli oproti sebe, povedal mi: „Chápem ťa, Betka. Viem, čo asi prežívaš, keď sa na mňa pozeráš. Aj mne je ťažko. Keď sa pozriem do zrkadla, sám si kladiem otázku: Dokedy ešte? Vtedy mám strach.

Musíš si uvedomiť, že tu pri tebe sedí ten istý Štefan, ktorého si poznala aj pred tým. Ja si naše priateľstvo cením stále viac. Betka, musíš žiť čo najplnším životom, pretože nikdy nevieš, kedy príde koniec. Ver mi, ja to už viem.“

Keď som ho počula hovoriť o smrti, uvedomila som si, ako veľmi ho mám rada. Nedokázala som ani myslieť na to, že by som ho mala stratiť.

Keď som sa so Štefanom rozprávala poslednýkrát, smiali sme sa a spomínali na veselé i vážne zážitky z detských čias.

„Vieš, že mi vtedy tvoje raňajky veľmi chutili? Dodnes si pamätám, že si mi nachystal kukuričné lupienky a želatínové cukríky.“

„Želatínové cukríky mám veľmi rád,“ poznamenal Štefan.

O niekoľko mesiacov Štefan zomrel. Nikdy som si túto myšlienku nedokázala pripustiť, a teraz sa stala skutočnosťou. Ovládol ma hnev a v mojom živote nastal zmätok.

Za Štefana sa modlilo toľko ľudí, že som nevedela pochopiť, prečo ho Boh neuzdravil. Pamätám si, ako nám otec hovorieval, že Boh odpovedá na naše modlitby. Tak prečo nevypočul tú, ktorá bola pre mňa doteraz hádam najdôležitejšia?

Keď mal Štefan pohreb, pomaly som prichádzala k jeho truhle. V polovičke cesty som sa však otočila a vybrala sa späť. Na prehováranie ostatných, a hlavne kvôli hlasu svojho srdca, som sa však predsa len vrátila.

Keď som sa naňho pozrela, vyzeral taký krásny a spokojný. Akoby sa s nami lúčil s úsmevom na tvári.

Keď som cítila, ako sa mi slzy hrnú do očí, rýchlo som vyšla von. Chcelo sa mi kričať: „Prečo, Bože? Prečo? Už ťa nechcem! Odíď! Nechaj ma! Keď zomrel on, chcem zomrieť aj ja! Nenávidím ťa! Počuješ? Nenávidím ťa!“

Zhlboka som sa nadýchla. Zrazu mi prišlo na um, že som sa so Štefanom nerozlúčila. Rýchlo som sa ponáhľala dnu a kliesnila si cestu pomedzi ľudí. Pred truhlou svojho najlepšieho priateľa som sa zastavila. Sklonila som sa celkom blízko k nemu a so slzami v očiach som mu zašepkala niečo, čo som mu ešte nikdy predtým nepovedala: „Mám ťa rada, Štefan. Nikdy na teba nezabudnem. Nikdy nezabudnem na to, čo sme spolu prežili. Sľúbila som ti spoločné raňajky. Tie ti dlhujem.“

Siahla som do vrecka a vytiahla želatínové cukríky. Položila som ich do rakvy a zašepkala: „Do videnia, Štefan.“

Štefan mi raz povedal, že by som si mala vážiť život. „Život sa podobá presýpacím hodinám. Piesok jedného človeka sa môže presypať z jednej nádoby do druhej rýchlejšie než niekoho iného. Život si máme vážiť a máme ho žiť tak, akoby už malo spadnúť to posledné zrnko nášho piesku.“

Doteraz nechápem, prečo musel Štefan zomrieť. Ale Boha už neobviňujem. Vždy, keď počujem, ako ľudia hovoria o tom, že Boh niekoho uzdravil, pýtam sa, prečo neuzdravil Štefana.

Vtedy musím sama sebe pripomenúť, že sme sa narodili do hriešneho sveta plného chorôb a smrti; do sveta, v ktorom sa odohráva boj medzi dobrom a zlom. Preto veľmi, veľmi potrebujeme Božie povzbudenie, lásku a silu.

S Božou pomocou kráčam vpred a teším sa na ten deň, keď spolu so Štefanom prejdeme spolu nebeskou bránou a ja budem môcť Bohu poďakovať za takého vzácneho priateľa.


Zdieľať: