„Lenka, vstávaj,“ kričala mama.

Lenka pomaly otvorila oči. Slnko už bolo vysoko a nakukovalo dnu cez okno. Náhle si spomenula – veď ideme do záhrady oberať jablká. Odhodila perinu, obliekla sa a už bola v kuchyni.

„Dobre ráno, sedmospáč,“ privítal ju otec. „Tak čo, ideš s nami?“

„Pravdaže. Počkáte ma?“ spýtala sa a oči jej priam zažiarili. Oberanie jabĺk mala strašne rada. Praskanie konárov, vôňa jabĺk a rodinná pohoda pritom ju doslova fascinovali. Konáre stromov boli obťažkané krásnymi červenými jablkami. Otec vždy naložil obrovské drevené sudy na vozík, ktorý pripol za traktor. Do sudov ukladali naoberané jablká.

Keď sa naraňajkovala, rýchlo na seba hodila vestu, šiltovku a vybehla za ockom. Vedela, že ocko jej dovolí aspoň trochu šoférovať na traktore cestou do ovocného sadu.

„Pamätaj si, keď pred kopcom zastavím, musíš vystúpiť,“ pripomenul jej otec.

„Dobre, dobre,“ pokývala hlavou Lenka. Z východnej strany záhrady bol dosť strmý kopec a Lenka nemohla byť vo vozíku, keď pôjde otec traktorom hore kopcom.

Keď vyskočila, hľadela chvíľu za traktorom, ako sa namáha hore kopcom. Kým vyšla hore aj ona, otec už bol na strome a pískal si. Vedela, že tie nižšie konáre nechá pre ňu. Vzala si košík a pustila sa do práce. Keď ho už mala celkom plný, prišla k vozíku.

„Lenka, počkaj, pomôžem ti,“ zakričal otec. Vzal košík a jeho obsah opatrne vysypal do jedného zo sudov na vozíku. Lenka zatiaľ vyliezla hore a skúmala, aké sú tie sudy hlboké. Otec ju napomenul: „Lenka, poď dolu z vozíka. Nechcem aby si tam bola, keď vozík stojí na tom strmom kopci.“

Lenka poslúchla. Vzala si košík a oberala ďalej. No o chvíľu ho mala zase plný. Prišla k vozíku a hľadala očami ocka, aby ho zavolala vysypať jablká do suda. Ale otec niekam odbehol. Nevidela ho.

„Tak to urobím sama,“ povedala si Lenka. Vyliezla hore a vyprázdnila svoj košík. Sudy ju veľmi lákali. Naklonila sa nad jeden prázdny a zakričala doň: „Halóóóó!“ Vystrčila hlavu von a pozrela, či otec naozaj nie je niekde nablízku. Keď ho nevidela, strčila sa do suda celá. Pozrela na krásnu modrú oblohu nad sebou. Zo suda svet vyzeral úplne inak.

Zrazu začula nejaké hlasy. Zľakla sa. Čo jej povie otec, keď zistí, že ho neposlúchla? Skôr než mohla niečo urobiť, traktor naštartoval. Hrboľatá cesta rozkývala sudy na vozíku. Ten, v ktorom bola ukrytá, spadol z vozíka a rozkotúľal sa dolu kopcom, na konci ktorého bol potok s veľkými kameňmi.

Lenka silno vykríkla a celý svet sa s ňou začal točiť. Po chvíli, ktorá sa jej zdala večnosťou, sa konečne sud zastavil. Lenka ticho ležala a bála sa pohnúť.

„Si v poriadku, Lenka?“ počula otcov ustarostený hlas. „To bola naozaj divoká jazda.“

Lenka pomaly vyliezla von. „Myslím, že áno. Len som sa trochu doudierala.“

„Vidíš, čo ťa zastavilo?“

Lenka sa pozrela dopredu. Sud sa opieral o veľký spadnutý strom, za ktorým tiekol potok.

„Som rád, že to takto dopadlo. Mohlo sa to skončiť oveľa horšie.“

„Ocko, je mi to ľúto. Keby som ťa bola poslúchla, nemuselo sa to stať. Keď budem nabudúce v pokušení neposlúchnuť ťa, spomeniem sa na túto divokú jazdu v sude a určite sa rozhodnem správne.“


Zdieľať: