Za Sokratom prišiel pyšný mladý muž, aby ho poprosil o radu, ako získať lepšie poznanie. Vyšiel hore k svalnatému filozofovi a povedal: „Ó, veľký Sokrates, prišiel som k tebe, aby som získal lepšie poznanie.“

Keď sa na neho Sokrates pozrel, videl, že je to obyčajný namyslený hlupák. Vzal ho preto za ruku a prešiel s ním cez celé mesto. Dostali sa až k moru. Spolu vošli do vody, ktorá mladému mužovi siahala po hruď. Potom sa ho spýtal: „Tak čo to vlastne chceš?“

„Poznanie, ó, múdry Sokrates,“ povedal mladý muž s úsmevom.

Sokrates položil svoje silné ruky na mladíkove plecia a potlačil ho pod vodu. O tridsať sekúnd ho pustil. „Tak čo to chceš?“ spýtal sa ho opäť.

„Múdrosť,“ vyprskol mladý muž, „ó, veľký a múdry Sokrates.“

Sokrates ho opäť ponoril a držal pod vodou. Prešlo tridsať sekúnd. Tridsaťpäť. Štyridsať. Potom ho pustil. Muž lapal po vzduchu.

„Tak čo to chceš, mladý muž?“

Mladík, sotva lapajúci po dychu, dostal zo seba pomaly slová: „Poznanie, ó, múdry a vznešený…“

Ani nedopovedal, pretože Sokrates ho opäť zatlačil pod vodu. Štyridsať sekúnd. Päťdesiat.

„Tak čo to chceš?“ spýtal sa znovu Sokrates.

„Vzduch!“ zvrieskol. „Potrebujem vzduch!“

Vtedy nastala pravá chvíľa, aby mu Sokrates povedal: „Ak budeš túžiť po poznaní tak ako teraz po vzduchu, určite ho dosiahneš!“


Zdieľať: