Asi pred ôsmimi mesiacmi som stratil vreckový nožík. Nebol to obyčajný nožík. Tento nosieval vo vrecku ešte môj otec, keď bol mladý. Hľadal som ho všade, ale zbytočne. Pýtal som sa spolupracovníkov a priateľov, no nikto z nich ho nevidel.

Keď som mal narodeniny, jeden z mojich synov mi dal krásny darček – vreckový nožík, a nie hocijaký. Aký som bol naň pyšný! O niekoľko týždňov som si však všimol, že ho nemám vo vrecku. Nevedel som si ani spomenúť, kedy som si ho tam posledný raz dával. Hanbil som sa priznať pred svojím synom, že som ho stratil.

Začal som ho teda hľadať v aute, doma, vo všetkých svojich vreckách. Rozmýšľal som, u koho som bol a pýtal som sa tých ľudí, či ho náhodou nenašli. Zašiel som aj za staršími manželmi, aby som sa ich na to spýtal. Pani hneď začala prezerať gauč, kde som na poslednej návšteve u nich sedel, ale nič sme nenašli. Potom jej manžel, ktorý trpel Alzheimerovou chorobou, siahol do svojho vrecka. Držiac niečo v ruke povedal: „Našiel som ho na podlahe.“ Pozrel som sa na ten nožík a čo nevidím! Nebol to nový nožík, ktorý mi daroval môj syn, ale ten starý, ktorý som stratil pred 8 mesiacmi! Hľadal som jeden nožík, a našiel som celkom iný.

Viete, ako sa to skončilo? Keď som sa včera obliekal, všimol som si niečo ťažké v pravom vrecku nohavíc. Bol to môj nový nožík! Do toho vrecka som sa tri alebo štyrikrát pozeral, keď som zúrivo hľadal, no nič som tam nenašiel. Keby som bol našiel ten nový nožík, nikdy by som nenašiel nožík môjho otca. A tak som konečne prestal hľadať.

Vidíte, hľadal som jednu vec, a našiel som aj to, čo som už dávno prestal hľadať. Čo by som tak mohol nájsť, keď hľadám stratených ľudí? Mohlo by to byť niečo pre mňa veľmi vzácne? Možno, že objavím niečo sám na sebe. Svet je plný stratených ľudí. Človek, ktorého pri tom hľadaní zachránim, môžem byť i ja sám.


Zdieľať: