„Nevyzeráš dobre, moja drahá,“ povedal George Müller ustarostene. „Choď si ľahnúť. Zavolám doktora.“

„Netreba. Vlastne…,“ slabnúcim hlasom odpovedala Mary a opierala sa o toaletný stolík, aby udržala rovnováhu. „Nejako sa mi dnes točí hlava. Asi si pôjdem ľahnúť, ak to bezo mňa zvládneš.“

Mary vliezla do postele. „Viem, že je veľa práce. Chcela som dokončiť závesy do jedálne nového sirotinca, ktorý je otvorený iba týždeň.“

„Len odpočívaj, zariadim to,“ povedal George a stisol Mary ruku. „Pošlem pre doktora.“

George si robil starosti. Za celých dvadsať jeden rokov fungovania sirotincov nestrávila jeho žena ani jediný deň na lôžku. Teraz cítil, že s manželkou niečo nie je v poriadku.

O hodinu už doktor oznamoval Georgovi: „Je mi ľúto, ale musím vám oznámiť‘, že vaša žena je vážne chorá. Má reumatickú horúčku. Dal som jej lieky na zmiernenie, ale viac urobiť nemôžem. Prepáčte.“

George strávil prevažnú časť dňa pri chorej manželke. Modlil sa za ňu a hovoril s ňou o záležitostiach týkajúcich sa sirotinca. Ľutoval, že s ňou nemôže byt‘ celý deň, lebo musel zariadiť niektoré dôležité veci v sirotinci. „Moja drahá, prepáč, musím ťa nechať, ale vrátim sa len čo budem môcť.“

Mary sa otočila k svojmu manželovi a s radostnou tvárou povedala: „Nechaj ma s Pánom Ježišom.“

Nasledujúci deň, 6. februára 1870, Mary Müllerová zomrela. Zanechala po sebe smútiaceho manžela, dcéru Lýdiu a dvetisíc sirôt, o ktoré sa s láskou starala.


Zdieľať: