V roku 1764, vo veku šesťdesiatjeden rokov, si John Wesley zaznamenal do denníka udalosti jedného typického dňa na ceste:

„Krátko po štvrtej hodine ráno som vzal koňa a okolo druhej hodiny popoludní som kázal na trhovisku v Llanidloes, asi 60 km od Shrewsbury. O tretej sme prechádzali cez hory do Fountainheadu. O siedmej sme znova vystupovali. Zablúdili sme a skončili na okraji močiara. Jeden počestný muž okamžite nasadol na svojho koňa a cválal pred nami hore a dole kopcami, až nás priviedol na cestu. Povedal, že vedie priamo do Roes-fair. Pokračovali sme v jazde, až kým nás nestretol ďalší človek a povedal: ´Nie, táto cesta vedie do Aberystwith… Musíte sa vrátiť a pokračovať tam k tomu mostu. Majiteľ malého domčeka blízko mosta nás nasmeroval do ďalšej dediny… Neskôr, po deviatej hodine večer, potom, čo sme sa hodinu pretĺkali po horách, cez skaly, močiare a zrazy, sme sa dostali naspäť k malému domčeku blízko mosta. Ten bol teraz plný opitých, hlučných baníkov… Najali sme si jedného z baníkov, aby s nami šiel peši do Roes-fair. Bol však veľmi opitý. Až keď celý spadol do potoka, prišiel k rozumu. Medzi jedenástou a dvanástou sme došli do hostinca… Nasledujúce ráno sme zistili, že mulica bola na niekoľkých miestach zranená a moja kobyla veľmi krvácala z rany, ktorú jej zrejme niekto urobil vidlami.“

Aj takto vyzeral bežný deň misionára Wesleya. Čo ho motivovalo nevzdať sa a pokračovať ďalej?


Zdieľať: