Pavel spomína:

Keď som bol na vojne, často som telefonoval so svojou budúcou manželkou. Ale telefonovanie bolo pred tridsiatimi rokmi veľmi drahé. Takmer každé tri sekundy ste museli vhodiť do automatu mincu. Keď ste telefonovali dve minúty, boli ste na mizine. Bol som chudobný a mal som len jednu mincu. Čo som stihol povedať za tri sekundy? „Ahoj zlatko, milujem ťa.“ A dosť. Preto som sa modlil: „Pane Bože, pomôž mi hovoriť s Danou trošku dlhšie. Prosím. Viem, že to môžeš urobiť. Nepochybujem o tom. Urobil by si to, prosím?“ Hodil som mincu a rozprával sa s ňou asi – 40 minút. Skončil som hovor a … kling – minca sa mi vrátila. Povedal som: „Chvála Pánu Bohu.“

Na ďalší deň som použil tú istú mincu a na ďalší zase tú istú mincu… Deväť mesiacov som používal stále tú istú mincu.

Posledný deň na vojne som hodil mincu do automatu a telefonoval asi 20 minút. Minca sa mi nevrátila. Boh vedel, že ju už nepotrebujem.


Zdieľať: