V roku 1831 prišla skúška. Niektorí členovia zboru stále vhadzovali do pokladničky tie isté mince ako do taniera pri zbierke. Ale mnohí nevhodili nič, pretože teraz si už nič „nekupovali“. Samozrejme, malo to veľký dopad na Georgov príjem.

Raz boli Müllerovci v ťažkej situácii. Sedeli za stolom, a nemali čo na večeru. Keď George poďakoval Pánu Bohu, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Jeden priateľ z neďalekého mesta im poslal zaujímavú zásielku – celú šunku! George ďakoval ešte viac, keď krájal šunku, aby sa obaja najedli. Inokedy stál pri dverách úplne neznámy človek. Keď Mary otvorila, uklonila sa jej jedna žena.

„Nemohla som jesť, madam, pri myšlienke, že vy by ste mali byt‘ hladní,“ povedala a podala Mary čerstvo upečený bochník chleba. Skôr než sa jej Mary stihla opýtať na meno, žena zmizla.

George s Mary sa naučili veľa o dôvere Bohu. Po prvé, Boh sa o nich vždy postaral. Nikdy im nechýbalo jedlo ani nemali v ničom núdzu. Po druhé, aby mu mohli úplne dôverovať, museli sa naučiť dávať z peňazí, ktoré mali navyše. Nikdy si nenechali peniaze, ktoré nepotrebovali, ani si nikdy nepožičiavali, keď mali nedostatok. Verili, že Pán Boh im pošle presne toľko, koľko práve potrebujú. A on naozaj poslal.


Zdieľať: