Raz ráno som sa ponáhľal s deťmi do školy. Na hlavnej ceste sa stala nejaká dopravná nehoda. Vysadil som deti pred školou a rýchlo som sa vrátil ku križovatke. Malé nákladné auto sa zrazilo s automobilom. Uprostred stál policajný náčelník. Bol to môj známy, preto som sa k nemu rozbehol, aby som zistil mená obetí. Policajt vytiahol vodičský preukaz zranenej ženy a opýtal sa: „Poznáte ju?“ Žiaľ, poznal som ju. Bola ženou jedného profesora z našej univerzity. „Mohli by ste sa, prosím, spojiť s jej manželom a oznámiť mu, že bola vážne zranená?“

„Ako vážne?“ spýtal som sa.

„Veľmi nádejne to nevyzerá.“

Ponáhľal som sa bočnými ulicami rovno do školy. Chytil som telefón a vytočil číslo do profesorovej kancelárie. Zdvihol slúchadlo. Snažil som sa zachovať pokoj.

„Bill, vaša žena mala vážnu dopravnú nehodu. Prevážajú ju do miestnej nemocnice. Počkajte pred budovou, zaveziem vás k nej.“

Bill si sadol vedľa mňa. V aute bolo nepríjemné ticho. Nevedel som, čo povedať. Tichá modlitba bolo to jediné, čo nám ostávalo. Mlčanie napokon prerušil Bill.

„Spolieham na Boha, že sa to nestane znovu.“

„Znovu?“

„Prišli sme už o syna. Šiel na bicykli a zrazilo ho auto… Nemôžem stratiť ešte aj ju.“

V čakárni pred ambulanciou nebol nikto. Vbehli sme dnu. Lekári za závesom sa zo všetkých síl snažili o resuscitáciu. Ich snaha však bola márna. Jeho žena zomrela.

Stáli sme v nemocničnej predsieni ako primrznutí a mlčali sme. Stalo sa to znovu.

Život je ťažký.


Zdieľať: