Osamelý pútnik prišiel na breh veľkej zamrznutej rieky. Blížila sa noc a on sa potreboval dostať na druhú stranu do osady. Zahľadel sa na rieku pokrytú ľadom. Netušil, aký hrubý je ľad. Dlho váhal. Potom sa odhodlal. Kľakol si a na kolenách pomaly vstúpil na ľad. Z času na čas počul nepríjemný praskot. Pri každom zvuku sa zhrozil. Čakal, že každú chvíľu sa ľad preborí a on skončí v mrazivej vode.

Keď bol takmer v polovici, začul kdesi v diaľke niekoho spievať. Potom počul dupot koní, ktoré bežali po ľade. Nechcel veriť vlastným očiam a ušiam. O chvíľu uvidel záprah s vozom doplna naloženým drevom. Ľad, o ktorom pochyboval, či udrží váhu jeho tela, bol taký hrubý, že odolal koňom i vozu. Vstal a smelo prešiel na druhú stranu.

Tak to býva aj v živote. Niekto sa bojí a s chvejúcim sa srdcom spolieha na Božie sľuby, zatiaľ čo iný má takú silnú vieru, že kráča smelo s vedomím, že Boh mu stojí po boku.


Zdieľať: