Oldřich si spomína:

Keď bol môj otec vážne chorý, musel podstúpiť operáciu, po ktorej nemohol nejaký čas vôbec hovoriť. Potom len obmedzene a chrapľavo. Bolo mi však jasné, že ho poteší, keď mu zavolám a on ma bude počuť. Musel som si však zvyknúť na nezvyčajnú podobu našich hovorov. Keď som mu zavolal a on hovor prijal, počul som len ticho. Bolo to zvláštne. On ma počul, ale ja jeho nie, pretože nemohol hovoriť. A tak som sa s ním rozprával. Rozprával som mu o jeho vnúčatách, o tom, čo som v ten deň robil… Aj keď ja som ho nepočul, vedel som, ako veľmi je rád, že ma počuje. Bol som si tým istý. Preto som mu volal pravidelne každý deň.

Niekedy si podobne pripadám pri modlitbe. Hovorím so svojím nebeským Otcom, rozprávam mu o všetkom, čo som prežil… Nepočujem síce jeho hlas, ale viem, že On ma počuje.


Zdieľať: