V jednom londýnskom kostole postavili nový organ s niekoľkými tisíckami píšťal. Raz šiel okolo istý pán a cez otvorené dvere počul, ako na ňom niekto hrá. Vošiel dnu. Chvíľu počúval a potom vyšiel pomaly hore na chór. Zdvorilo sa spýtal, či by si nemohol zahrať na novom organe. „Pane, tento nový organ stál veľa peňazí. Dostal som príkaz, aby som nikomu cudziemu nedovolil na ňom hrať.“

Návštevník zišiel dolu, sadol si a počúval. Organ mal nádherný zvuk, ale organista bol priemerný hudobník. Rozhodol sa ešte raz ho poprosiť, či by mohol niečo zahrať. Aj tentoraz dostal rovnakú odpoveď.

Starší pán sklamane zostupoval po schodoch. Keď už bol pri dverách, zostal stáť akoby ho zasiahol blesk. Organista práve začal hrať skladbu určenú pre organ, ktorú vedel naspamäť. Stál a počúval. Po chvíli sa otočil a ešte raz vyšiel hore schodmi. „Odpusťte, prosím, ale túto skladbu viem naspamäť. Prosím, dovoľte mi zahrať len túto jednu skladbu. Môžete si sadnúť vedľa mňa. Keby sa vám zdalo, že niečo nie je v poriadku, kedykoľvek ma môžete zastaviť.“

„Tak dobre,“ povedal organista po krátkom váhaní.

Návštevník si sadol a začal hrať. Sotva zazneli prvé tóny, organista vedel, že tento človek je majster vo svojom obore. Čím dlhšie počúval, tým viac nevychádzal z údivu. Keď dozneli posledné tóny, organista sa ho spýtal: „Hrali ste vynikajúco. Smiem sa spýtať, kto ste?“

„Volám sa Mendelssohn,“ odvetil pán.

Zarazený organista pochopil, že veľký skladateľ zahral svoju vlastnú skladbu. Ospravedlnil sa, že bol taký nezdvorilý a ponúkol mu, že vždy, keď pôjde okolo, môže si prísť zahrať.

Ježiš dokáže najlepšie rozozvučať tóny nášho života, pretože on nás stvoril. Musíme mu to však dovoliť.


Zdieľať: