autor fotografie: Jozef Plachý |
Priatelia, jedna vec je ísť do kostola alebo kaplnky, druhá vec je ísť k Bohu.
Modlitba strateného
Môj Otec, ktorý si v nebesiach, baví ma život, jeho farby, vône a zvuky. Všetky jeho odtiene sú také blízke a príťažlivé. Na druhej strane je tu Tvoj zákon, ktorý je ťažký a zväzujúci. Nedokážem a možno sa ani nechcem ním zaoberať. Vždy prináša iba výčitky, nepokoj a strach – a ja sa nechcem báť.
Keď nad tým premýšľam, tak to, že Ťa poznám, si v podstate nevážim. Nevážim si fakt, že niekto chcel, aby som existoval a urobil pre to všetko. A ja existujem a mne je to jedno.
Niekedy mám záblesky hľadania. Prečo som tu? Prečo existujem? Kto chcel, aby som vznikol? Niekedy som celkom ďaleko. Niekedy poviem, že si láska. Niekedy tomu možno aj verím. Niekedy sa modlím. Niekedy spievam chvály. Niekedy obetujem peniaze a čas. Niekedy sa kajám. Niekedy plačem nad svoju úbohosťou. No napriek tomu si nevážim, že sme sa stretli a neviem, čo s tým. Čo ak si svoj zákon napísal práve pre tento moment?
Som hriešnik nie pre svoje skutky, ale pre jednoduchý fakt – nevážim si, že si. Kde však nájdem liek? Nájdem v sebe túžbu prijať ho? Preto môžem mať asi len jedno prianie – túžim túžiť po Tebe. Tvoje je kráľovstvo, moc a sláva. Naveky.