Ako každý piatok, aj tentoraz sa naši susedia chystali na chatu. Občas sme ich pozorovali. Nie že by sme im závideli, ale bola to celkom dobrá zábava pozorovať ich, ako sa do auta snažia napchať dva razy toľko vecí, ako sa doň mohlo vojsť. Po márnych pokusoch a po vyše hodine odložili, čo zostalo na dvore. Chvíľu ešte trvalo, kým sa po vzájomnom okrikovaní konečne usadili, zabuchli dvere a sused začal štartovať. Prvý, druhý, tretí… desiaty raz, ale motor nie a nie naskočiť. Zúrivo vyskočil, otvoril kapotu a – poriadne zaklial. Potom začal rozoberať, čo sa dalo. Keď som sa asi po pol hodine opäť pozrel z okna, premohol ma súcit. Vybral som sa za ním. Cestou mi napadla hlúpa myšlienka: Má vôbec benzín? Keď som nabral odvahu a opýtal sa ho na to, nemohol som uveriť vlastným očiam. Najprv očervenel, potom sa chytil za hlavu a začal hulákať, aký je baran.

Vidíte. Aj keby bol motor v poriadku, ak nemá „šťavu“, je nanič. Podobne je to s nami. Aj keby sme boli stopercentne aktívni, ak nie sme motivovaní láskou, naše úsilie môže ľudí skôr odrádzať než povzbudzovať, skôr im cestu zatemňovať než osvetľovať.


Zdieľať: