Spomínam si, že kým som býval s rodičmi, mal som pridelené pravidelné úlohy – každý deň chodiť so psom na prechádzku, pomáhať mame s nákupmi, umývať riad a vytrhávať burinu v záhrade. Dodnes si pamätám, ako mi niektoré povinnosti nevoňali. Neznášal som hlavne prácu v záhrade. Ale chápal som, že rodičia potrebujú pomoc, preto som im pomáhal.

O niekoľko rokov som si uvedomil, že ľudia nielen starnú – moji rodičia rovnako ako ja – ale tiež prechádzajú vnútorným vývojom a menia rebríček svojich životných hodnôt. Aj náš vzťah sa menil a vyvíjal. Pri každej návšteve som si stále viac uvedomoval, že moji rodičia nepotrebujú ani tak nakúpiť či vytrhať burinu v záhrade, ale skôr úprimný záujem. Cítil som, že sa tešia z každej mojej návštevy, chcú sa porozprávať a potešiť. Túžia po prejavoch mojej lásky.

V tom sa to podobá nášmu vzťahu k Bohu, ktorý tiež čaká, že o neho prejavíme záujem a nájdeme si pre neho čas.


Zdieľať: