V jednej zo svojich kníh Joni Eareckson napísala:

Sedím pri stole a na druhom konci je položená kniha, do ktorej by som rada nazrela. Leží práve vo vzdialenosti „štuchnutia“. Úmyselne užívam toto slovo, pretože si ju nemôžem vziať, lebo nemôžem použiť ruky ani prsty. Môžem iba položiť vedľa knihy rameno a slabými nemotornými a trhavými pohybmi ju posúvať k sebe. Po úraze mi trvalo dlho, kým som sa to naučila. Som vďačná, že to dnes dokážem. Dokážem dokonca otáčať stránky, ale len keď má kniha dobrú väzbu.

Dnes to však také jednoduché asi nebude. Moje rameno pripútané k podpere sa len horko-ťažko posúva okolo držiaka na ceruzky a ku knihe sa nedostane. Je za hranicou môjho dosahu. Asi sa musím trochu natiahnuť. Zápästie sa mi však podarilo položiť len vedľa knihy a to je málo. Nepotrebujem ju posunúť na stranu, ale k sebe. Musím preto zvoliť inú taktiku. Skúsim si ju prisúvať k sebe kľukato. Raz doľava, potom zase doprava. Hendikepovaní ľudia si musia zvyknúť, že aj malá vec im dá poriadne zabrať.

Dnes leží kniha asi päť centimetrov ďalej, než dokážem dočiahnuť. Dokážem s ňou pohybovať, ale nie smerom k sebe.

Pokúsim sa preto položiť rameno na knihu, celou váhou ju pritlačím a potom rýchlo šklbnem k sebe. Presne podľa premysleného plánu sa mi podarilo položiť zápästie na knihu, potom som na ňu svojimi ochabnutými svalmi čo najviac zatlačila – a rýchlo povolila. Aký bol výsledok? Knihu som zhodila zo stola. Nablízku nemám nikoho, kto by mi ju zdvihol. A inú knihu nemám na dosah. A tak budem nahnevaná sedieť pri stole a miesto čítania budem civieť na poličku s knihami. V takých chvíľach strašne túžim byť zdravá. Také dni nazývam „dni priania mať ruky“.


Zdieľať: