Bolo to v časoch Ruskej ríše. Cár sa prechádzal po jednom z nádherných parkov pri svojom paláci. Všimol si vojaka, ktorý strážil rad kríkov. Prekvapilo ho to. Spýtal sa: „Čo tu robíte?“

„Plním kapitánove rozkazy,“ odpovedal vojak.

Cár sa obrátil na kapitána: „Prečo nechávate držať stráž pri tých kríkoch?“

„Toto nariadenia platí odjakživa,“ znela odpoveď kapitána, „ale neviem prečo.“

Cár sa rozhodol celú záležitosť preskúmať. Nakoniec zistil, že nikto na jeho dvore si nepamätá, že by to bolo niekedy inak. Až v starých archívnych záznamoch objavil nasledujúcu správu: „Pred sto rokmi prikázala Katarína Veľká vysadiť ružový ker. Postavila k nemu stráž, aby na mladú rastlinku nikto nešliapol.“

Odvtedy už ruža dávno vyhynula. Ale stráž tam stojím stále, aj keď nevie prečo.

Niečo podobné robí množstvo ľudí. Niečo robia, niečomu veria, niečo strážia alebo niečo obhajujú a pritom ani nevedia prečo.


Zdieľať: