Štvorročný Nicolaus Ludwig von Zinzendorf chcel kričať, ale ubránil sa tomu. Chcel zamávať za kočom, ktorý rachotil po ceste, no nechcel urobiť falošný dojem, že súhlasí s odchodom svojej mamy. Ako len mohla odísť? Prečo ho nemohla zobrať so sebou? A prečo musí teraz zostať u starej mamy? Nikto sa ho spýtal, čo chce on!

Sledoval, ako kočiš práskal bičom, a v mysli sa mu preháňali tieto myšlienky a emócie. Koč sa rozbehol a čoskoro zmizol v okolitých lesoch. Ludwig stál a uprene hľadel. Dolu tvárou mu stekali slzy. Mama ho opustila a odišla bývať so svojim novým manželom. Ludwig musel bývať so starou mamou, tetou a strýkom. Nikdy nepoznal svojho otca, ktorý zomrel na tuberkulózu, keď mal Ludwig šesť mesiacov. A teraz ho opustila aj mama. Nevedel, či ju ešte niekedy uvidí.

Práve, keď si Ludwig myslel, že už viac neznesie bolesť, zacítil, ako ho stará mama objala. „Poď, Ludwig. To bude dobré. Budem sa o teba starať ja a Pán Boh, uvidíš.“ S týmto uistením ho voviedla do zámku.


Zdieľať: