Sundar si bol istý, že neprežije. Jeho rodina ho otrávila jedom a vyhnali ho z domu. Omámený nasadol do vlaku a modlil sa, aby mu Boh ukázal, čo má robiť ďalej. Zrazu si spomenul, že jeden z kresťanských učiteľov sa usadil v Rupare, čo bolo na trase vlaku.

Pripadalo mu to ako večnosť, kým vlak zastavil v stanici Rupar. Sundar sa vypotácal z vagóna a dotackal sa k misijnému domu. Zaklopal na dvere. Reverend Uppal otvoril a Sundar mu v bezvedomí padol do náručia.

Keď však znova nadobudol vedomie, uvedomoval si, ako sa dvaja muži rozprávajú pred izbou, v ktorej ležal.

„Pán Uppal, nemôžem nič viac urobiť. Chlapec istotne zomrie, očakávam, že do rána. Nemá zmysel dávať mu nejaký liek. Ráno znova prídem a potom sa môžeme dohodnúť na jeho pohrebe.“

„Áno, ďakujem veľmi pekne, pán doktor,“ Sundar počul, ako vraví reverend Uppal.

Zomrieť? Nezomriem. Boh má prácu, ktorú chce, aby som robil. Sundara preniklo toto nové odhodlanie. Vo chvíľkach, keď bol plne pri vedomí, sa úpenlivo modlil, aby ho Boh uzdravil.

Keď nad Ruparom vyšlo ranné slnko, Sundar otvoril oči a posadil sa. Prestal ho bolieť žalúdok a cítil, ako sa mu vracia sila. Pani Uppalová, ktorá pri ňom celú noc sedela a venovala sa mu, vyzerala šokovaná.

O dve hodiny neskôr bolo Sundarovi natoľko dobre, že sa smial, keď lekár prišiel zariadiť pohreb a namiesto toho našiel svojho pacienta sedieť vonku na slnku.


Zdieľať: