Uplynulo sedem rokov, odkedy John Wesley navštívil rodný dom a kostol, v ktorom kázal jeho otec. Cítil sa zvláštne, keď večer prišiel do kostola. V duchu počul, ako z kazateľne duní hlas jeho otca a predstavil si mamu a súrodencov, ako sedia vedľa seba v prednom rade.

Keď bohoslužba skončila, ľudia postávali na cintoríne pri kostole. Nechceli ísť domov, kým si nevypočujú Johna Wesleya. Jeho priateľ John Taylor využil príležitosť a oznámil: „Keďže pán Wesley nesmel kázať v kostole, bude kázať tu na cintoríne o šiestej hodine.“

O šiestej stál John na náhrobnom kameni svojho otca a kázal veľkému zástupu, ktorý sa zhromaždil: „Kráľovstvo nebeské nie je pokrm a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.“ Do svojho denníka si večer napísal: „Pozoroval som jedného pána, o ktorom mi povedali, že viac ako tridsať rokov nebol na žiadnej bohoslužbe. Keď som ho videl stáť nehybného ako socha, spýtal som sa ho: ´Pane, ste hriešnik?´ Odpovedal hlbokým a zlomeným hlasom: ´Som veľký hriešnik.´ Keď som mu povedal, že Boh mu rád odpustí jeho hriechy, mnohí s radosťou zdvihli hlavu a prepukli do vďačnosti… Nadobudli istotu, že teraz majú to, po čom túžila ich duša – odpustenie svojich hriechov.“

Po čom naozaj zo srdca túžiš?


Zdieľať: