V roku 1948 komunisti uväznili jedného rumunského kazateľa. Šestnásť rokov ho premiestňovali z jedného tábora do druhého, brutálne bili, kŕmili drogami a mučili. Podstúpil vymývanie mozgu toho najhoršieho druhu. Ale jeho viera vydržala. Potom väzňom rozdali pohľadnice, aby pozvali svoje rodiny. Ich nádej vzrástla, keď sa mohli oholiť, poumývať a dostali čisté košele. Kazateľ čakal celé hodiny vo svojej cele, ale nikto neprichádzal. Netušil, že pohľadnice neboli nikdy odoslané.

Keď prišla noc, reproduktory začali revať: „Nikto ťa nemá rád. Nikto ťa nemá rád… Už ťa nechcú poznať.“ Rozplakal sa.

Na ďalší deň mu povedali, že iné ženy prišli za svojimi mužmi. Presvedčili ho, že je blázon a že jeho žena spávala s inými chlapmi. Keď ho napoly zlomeného poslali späť do cely, reproduktor začal znovu opakovať: „Kresťanstvo je mŕtve.“ Začal veriť tomu, o čom ho celý čas presviedčali – že kresťanstvo je mŕtve.

Potom napísal: „Takmer som uveril, že nastalo veľké odpadnutie… Potom som si však spomenul na Máriu Magdalénu. A to ma zachránilo. Spomenul som si, že zostala verná Kristovi aj vtedy, keď na kríži vykríkol: Bože môj, prečo si ma opustil?“

Po prepustení tento kazateľ povedal: „Roky vo väzení sa mi nezdali ani také dlhé, lebo som prišiel na to, že viac ako viera a láska je potešenie v Bohu, hlboká a neuveriteľná extáza šťastia, ktorá sa nedá pripodobniť k ničomu na tomto svete.“


Zdieľať: